NASHVILLE, Tennessee, 7. júna 2024
Pacienti so sclerosis multiplex (SM), u ktorých sa po liečbe okrelizumabom alebo ofatumumabom rozvinula hypogamaglobulinémia (HGG), majú približne dvojnásobne vyššie riziko závažnej infekcie.
Výsledky štúdie boli prezentované 30. mája na výročnom zasadaní Konzorcia centier pre sclerosis multiplex (CMSC, Consortium of Multiple Sclerosis Centers) 2024.
Zistilo sa, že u necelých 10 % pacientov, ktorí boli liečení niektorou z protilátok spôsobujúcich depléciu B buniek, sa rozvinula HGG, čo korelovalo s depléciou B buniek a znížením hladiny imunoglobulínu IgG a IgA.
Miera výskytu závažných infekcií u pacientov, u ktorých sa rozvinula HGG pri liečbe okrelizumabom alebo ofatumumabom, bola 16,8 %, teda viac ako dvojnásobná oproti pacientom bez HGG.
Aj keď súvislosť medzi rituximabom a HGG bola dobre zdokumentovaná, rastúce používanie monoklonálnych protilátok zameraných na B bunky u SM naznačuje, že je potrebné mať viac údajov, aby sme pochopili riziko HGG „v reálnom svete“, povedal výskumný pracovník Kiranpal S. Sangha, PharmD, špecialista klinickej farmácie na Waddell Center for Multiple Sclerosis, University of Cincinnati, Cincinnati.
„Používanie anti-CD20 terapie u SM, najmä okrelizumabu a ofatumumabu, sa zvyšuje," povedal. „Neexistujú žiadne štúdie, ktoré by porovnávali mieru výskytu závažných infekcií u pacientov s SM liečených niektorou z týchto bežne používaných terapií."
Dobre známé riziko
Údaje 911 pacientov pre štúdiu REPLACE-MS boli retrospektívne zhromaždené z niekoľkých centier pre liečbu SM.
- Miera výskytu HGG bola u pacientov liečených okrelizumabom (n = 832) 9,9 %, u pacientov liečených ofatumumabom (n = 179) predstavovala 8,9 %, pričom tento rozdiel nebol významný (p = 0,676).
- Pacienti, ktorí boli liečení okrelizumabom alebo ofatumumabom a rozvinula sa u nich HGG, boli v porovnaní s pacientami bez HGG starší (48 rokov vs. 45 rokov), častejšie bielej rasy (92 % vs. 71 %) a boli liečení dlhší čas (1 130 dní vs. 927 dní). Medzi skupinami nebol rozdiel v priemernom indexe telesnej hmotnosti, prítomnosti progresívneho fenotypu ani v pohlaví.
- Po úprave na zavádzajúce faktory bolo zvýšené riziko HGG pri liečbe okrelizumabom alebo ofatumumabom významne vyššie u osôb vo veku 50 rokov alebo starších, belochov a pacientov s dĺžkou liečby dlhšou ako 3 roky.
- Bez ohľadu na stav HGG sa závažná infekcia rozvinula celkovo u 73 pacientov a 836 pacientov bolo bez infekcie.
- Medzi pacientami liečenými okrelizumabom alebo ofatumumabom bola miera infekcie 16,8 % u pacientov s HGG oproti 7,1 % u pacientov bez HGG.
- Faktory spojené s rizikom infekcie HGG boli nasledujúce: viac ako 3 roky liečby, predchádzajúca liečba modifikujúca ochorenie a progresívny fenotyp. Významným prediktorom bola tiež lymfopénia (definovaná ako ALC < 1 000/µl).
Potrebujeme viac údajov
Enrique Alvarez, MD, PhD, zástupca vedúceho oddelenia klinického výskumu na Neurologickej klinike Lekárskej fakulty Coloradskej univerzity v Aurore (Colorado), v komentári pre Medscape Medical News uviedol, že panuje široká zhoda v tom, že pacienti by mali byť pravidelne sledovaní kvôli zmenám hladín IgG a infekciám.
V najnovšom prehľadovom článku publikovanom v časopise Multiple Sclerosis and Related Disorders o riziku HGG u pacientov s SM liečených anti-CD20 dospel Alvarez so spoluautormi rovnako k záveru, že riziko závažnej infekcie nie je zanedbateľné, aj keď prínosy tejto terapie zvyčajne poskytujú priaznivý pomer prínosov a rizík.
Alvarez poznamenal, že z celého radu malých počiatočných štúdií vyplynuli rozpory ohľadom rizika HGG, ale v týchto väčších štúdiách je súvislosť s infekciou stále jasnejšia.
Navrhol, aby vyšetrenie pacientov s SM liečených protilátkami spôsobujúcimi depléciu B buniek prebehlo „aspoň raz ročne“. Upozornil ale na to, že neexistuje úplná zhoda v hodnotení biomarkerov; teda kedy sú hodnoty biomarkerov, ako je IgG alebo HGG, dostatočne nízke, aby odôvodňovali zmenu liečby SM.
Alvarez na základe svojej analýzy tiež uviedol, že riziko sa zvyšuje u pacientov, ktorí sa liečia najdlhšie, a u pacientov s vyšším stupňom postihnutia.
Z toho vyplýva, že by mohlo ísť o faktory, ktoré by mohli byť vodidlom pre to, ako často sledovať pacientov so sclerosis multiplex liečených B bunkovou deplečnou terapiou z hľadiska rizika infekcie. K vytvoreniu odporúčaných postupov (guidelines) je však potrebných viac údajov.
Zdroj: